doko (Jozef Kotulič)

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Vianočné reminiscencie

... Na ten tiesnivý pocit, keď traja uniformovaní mladí chlapci, musia chodiť po cudzom mestečku, ktorého ulice sú síce biele od snehu, ale okrem vŕzgania snehu nič iné nepočujú a nikoho živého nevidia ...

Presne o týždeň, 24.12.2016  bude Štedrý deň, pre väčšinu ľudí v kresťanskom svete, asi najkrajší a  spomienkami najviac opradený deň v roku. Moje prvé spomienky na tieto sviatky sú sprostredkované cez mojich rodičov. Siahajú až do roku 1944, kedy 20. decembra 1944 asi 150 lietadiel Červenej armády, začalo o 19,00 hodine bombardovať mesto Prešov. Toto hodinu a štvrť trvajúce peklo, videli ľudia aj z mojej rodnej dediny, vzdialenej vzdušnou čiarou od Prešova si 15 km, a to v podobe padajúcich fakli, nazývaných tiež Stalinove sviečky. Preto si nesmierne vážim mier, a som nesmierne šťastný, že som ja, ani moji potomkovia nemuseli zažiť vojnu.

Vianoce v mojom útlom detstve boli síce poznamenané socializmom, ale napriek tomu, či práve preto, boli v prvom rade o Ježiškovi, a nie o darčekoch. Pamätám si, že najväčším darčekom na Štedrý deň bol pre mňa, ako malého drobca, ozdobený vianočný stromček, na stole dostatok jednoduchých, dedinských vianočných jedál, vianočné zvyky, koledníci, vianočné koledy, spevy a svätenie domu pánom farárom. No  a predovšetkým moji spokojní súrodenci a rodičia. Tí sa aspoň cez vianočný čas, nemuseli  hrnúť do každodennej ťažkej a úmornej práce. Za zmienku stojí aj to, že na vianočnom stromčeku, ktorým bola vždy jedlička, viseli doma robené ozdoby, ale aj  salónky v podobe, staniolom obaleného kockového cukru. Nesmeli chýbať žiadne dedinské zvyky, takže pod stolom na podlahe bola slama, nohy vianočne prestretého stola obopínala  reťaz, ktorá symbolizovala jednotu rodiny. Štedrá večera sa začínala o 18,00 hodine krátkou modlitbou. Pôvod vianočných jedál bol z tzv. domáceho dvora. Spomeniem napríklad vianočné oplátky, med, cesnak, kapustovo-hubovú polievku bez mäsa. fazuľovú mačanku (omáčka) na kyslo,  pirohy plnené zemiakmi, makom, lekvárom alebo tvarohom. Boli aj koláče upečené v domácej peci a plnené buď kapustou, tvarohom, mletým makom, orechmi,  ale boli aj kreple (šišky) a veľký hrniec, doma pečených makových lokší. Z ovocia boli na stole len jabĺčka, poprípade hrušky, sušené slivky a orechy. Otec nikdy nezabudol ani na našu kravku a do kŕmenia jej pridal niečo z vianočných dobrôt. Po skončení večere, nás rodičia poslali do domu našich starých rodičov, predniesť alebo zaspievať koledu. Toto trvalo, až do odchodu na polnočnú omšu, ktorá bola povinná pre všetkých, aj pre nás väčšie detí. Po návrate z polnočnej, sme šli spať. Prvý sviatok vianočný, bol veľkým sviatkom, nič sa nesmelo robiť, dokonca ani variť. Jedlo sme mali od Štedrého dňa, len niekedy pribudli aj varené zemiaky a údené mäso, či klobáska. Čiže žiadne behanie po obchodoch, žiadna televízia, rádio, internet ani mobily. A prežili sme to. Ba čo viac, odvtedy viem, že jedlo nie je samozrejmosť, že plytvať ním sa nesmie a že mať rodičov je dar od Boha.  

Ako väčšina vtedajších slovenských mládencov, aj ja som bol vojakom. A tak prišli aj vojenské Vianoce, kedy som nemohol byť medzi svojim najbližšími. V pamäti mi zarezonovali najmä tie z roku 1969, ktoré som prežil ďaleko od domova, až kdesi pri Prahe. Spomínam si ako na Štedrý deň 24.12.1969, som ako veliteľ posádkovej poriadkovej hliadky, spolu s 2 ďalšími vojakmi, musel odpoludnia a večer hliadkovať. Dodnes neviem, čo tým moji nadriadení sledovali, ale bol socializmus a  Československo ešte stále okupovalo asi 250 000 tisíc cudzích vojakov.  Na ten tiesnivý pocit, keď traja uniformovaní mladí chlapci, musia chodiť po cudzom mestečku, ktorého ulice sú síce biele od snehu, ale okrem vŕzgania snehu  nič iné nepočujete a nikoho živého nevidíte, sa nedá do smrti zabudnúť. Asi tak nejak by mestečko vyzeralo, ak by nedajbože niekde vybuchla neutrónová bomba. Chvalabohu, že to trvalo iba niekoľko hodín. Všetky deprimujúce pocity nahradili davy síce uzimených ale šťastných ľudí, smerujúcich do kostola, na polnočnú omšu. Úplným balzamom pre našu dušu, bola orgánová hudba a spev ľudí, ktorý sa ozýval po celom námestí.  Odvtedy mi na tele pri spievaní piesne Tichá noc svätá noc, stále nabehnú zimomriavky, no nie od strachu ale od pocitu šťastia.

Žiaľ dnes sú Vianoce, o inom lebo mnohí Slováci ich berú iba ako sviatok, kedy sa ľudia navzájom bezbreho obdarovávajú. Hoci zmyslom Vianoc má byť ich duchovný význam, a to radosť z narodenia Ježiša. Pritom je dosť aj takých ľudí, ktorí by naopak všetky darčeky s radosťou oželeli, ak by namiesto nich, mohli aspoň tento deň prežiť  v mieri, v teple, nie hladní a najmä v blízkosti ľudí, ktorí si ich vážia a nie sú im ľahostajní. Jedným slovom, aby sa aspoň jeden deň v roku stali takým Človekom, o akom kázal Ježiš. Možno, že aj tieto moje drobné vianočné reminiscencie, pomôžu niekomu pri hľadaní  vianočného pokoja. Pokojné a šťastné prežitie predvianočných dní všetkým želá doko.


Akí sme? | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014