Jozef Kotulič

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Zatúlaná Kristínka

... má zaujal tichý detský vzlykot. Prichádzal od malého parkoviska. Na prvý pohľad sa nič nedialo, ba nebolo vidno ani pôvodcu týchto vzlykov. Asi sa mi to len zdalo a chcel som ísť ďalej, keď tu sa pomaličky ...

Iste ste si aj vy s poslednej dobe všimli, že naše média dosť často informujú o prípadoch, v ktorých dominujú udalosti spojené s hľadaním maličkých detí. Väčšinou z týchto článkov trčí snaha médií po senzácii. Málo sa zaujímajú o pôvode príčin takýchto ľudských minitragédií.  Pochopiteľne, že vinní sú skoro vždy rodičia týchto detí. Málo koho už ale zaujíma, aký podiel na tom majú  ľudia z okolia a samotná spoločnosť v ktorej žijeme. Sám si spomínam na podobný prípad asi spred  pätnástich rokov. Pokiaľ viem nebol nikdy medializovaný. Noviny o to nestáli a blogy ešte neboli.

Bolo krásne letné dovolenkové predpoludnie. Pre dovolenkárov čas ako stvorený na prechádzky a relax. Iní behali za svojimi pracovnými alebo súkromnými povinnosťami. Ja som čakal na chodníku pred obchodom na manželku. Rád pozorujem život okolo seba. A tak nie div, že má zaujal tichý  detský vzlykot. Prichádzal od malého parkoviska. Na prvý pohľad sa nič nedialo, ba nebolo vidno ani pôvodcu týchto vzlykov. Asi sa mi to len zdalo a chcel som ísť ďalej. Keď tu sa pomaličky otvárajú pravé, zadné dvere na peknej, zachovalej oranžovej škodovke a z nich vystupuje blonďatá, uslzená detská postavička. Čakal som, že sa objaví aj mamka alebo niekto iný, kto je v aute s týmto asi trojročným drobčekom a bude po story. Neobjavil sa nikto. A tak som ani veľa nerozmýšľal a podišiel som k tejto malej krásavici, ktorú nazvem Kristínka,  aby som sa jej prihovoril, a zistil kde má rodičov. Veľa som sa nedozvedel, ale zo správania Kristínky sa dalo vydedukovať, že v aute spala, a teraz by rada našla svoju mamku. Podala mi maličkú rúčku a troška sa upokojila. Viete, že  hlavou  mi lietali  rôzne otázky. Mám volať políciu? Čakať s Kristínkou na jej rodičov pri nezamknutom aute? Počkať na moju manželku? Obrátiť sa o pomoc na cudzích ľudí? Tak ako to v živote býva, aj ja som konal inak. Držiac sa spolu za ruky sme vošli do blízkej  banky vo viere, že jej mamka je v tejto inštitúcii ona, že ju spozná a ja jej ju odovzdám. Nebola tam. Vojsť do ďalších budov, to som  už radšej neskúšal. Čo keby sa medzi tým vrátili jej rodičia, to by bol horor. Tak sme vyšli na trávnik pri chodníku vedľa parkoviska a zberali sme sedmokrásky. Tŕpnuc  pritom pri myšlienke, že Kristínka začne plakať a ja ju nebudem vedieť utíšiť. Na druhej strane som akosi vnútorne veril, že každú chvíľu sa musí objaviť jej otec alebo mamka. Stalo sa. Asi po desiatich minútach pri nás zastal udychčaný mladý muž a za ním jeho vyľakaná manželka. Bolo vidieť, že to čo urobili už stačili hlboko oľutovať. Z ich vysvetlenia vysvitlo, že sú mladí manželia, maličkú nechali spať v aute a sami odišli do sporiteľne, naproti cez ulicu, vybaviť si pôžičku. Spiacu Kristínku nechali v aute pri pootvorenom okne, ale zabudli dvere zaistiť.  Nemusel som im už ani veľa dohovárať. Stačilo im moje krátke opísanie situácie, ktorú spôsobili. Mne zasa stačilo, že mi spontánne so slzami na krajíčku sami od seba sľúbili, že takú hlúposť už nikdy v živote neurobia. Uveril som im.  Poďakovali sa a celý šťastní oni, aj ja, sme sa rozišli. O chvíľu prišla aj moja manželka a tá bola prvá, ktorej som celý tento príbeh porozprával. Uverila mi ona a doma mi uverili aj naše dospelé  deti. Veríte mi?  Ak aj nie, je to vaša vec. Koľkokrát by stačilo, keby sme boli viac všímavejší a menej ľahostajnejší k ľuďom a udalostiam okolo nás, a mnohým podobným ľudským skratom by sme sami pomohli predísť. A čo poviete nežilo by sa nám lepšie?

Tu by som mohol skončiť, ale neskončím. Asi pred týždňom som k nám na návštevu viezol syna s manželkou a našim vnúčikom, ktorý cestou zaspal v sedačke. Boli sme na mieste a maličký stále spal. Tak hovorím, ja ho opatrne vyberiem a odnesiem do bytu. Naši mladí, ale boli proti tomu. Maličkého nesmieme budiť. Spozornel som a čakal čo bude nasledovať. My ostaneme v aute, unisimo sa ozvali mladí, a počkáme až sa drobec zobudí. Viete ako mi odľahlo?  Nakoniec som ostal pri spiacom vnúčikovi ja.  A bol som šťastný dvakrát. Raz preto, že máme zodpovedné deti a druhýkrát,  keď sa maličký prebudil. Jeho prvé slovo bolo ako inak mama, ale na ten úsmev, ktorým po prebudení obdaril mňa, sa zabudnúť nedá.doko


Akí sme? | stály odkaz

Komentáre

  1. Milý príbeh
    Kedysi boli oranžové škodovky fakt pekné a strážcovia parkovísk spoľahlivý.
    publikované: 16.10.2007 18:52 | autor: primárka :-) (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014