Jozef Kotulič

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Štedrý deň 2020

...Prišiel Štedrý večer, bola tma, chodníky v mestečku plné snehu, ten nám vŕzgal pod kanadami a inak zima a ticho. Okolo nás ani živej duše. Vojaci mali v kasárňach spoločnú večeru so svojimi veliteľmi a občania mestečka boli doma...
Je ráno, škaredé počasie (prší a je ešte skoro tma, hoci by už malo byť denné svetlo.) Už nám zavinšovala dcérka aj vnučka, síce „iba“ po telefóne, ale predsa. A poprosili nás (manželku aj mňa), aby sme im poslali tradičné šarišské vinšovačky. Asi chcú mať viac materiálu, na priblíženie si tradičných zvykov, nás Šarišanov. Nemusím ani veľmi pripomínať, že naše deti už nebývajú s nami, rodičmi. Majú svoje rodiny sú s nimi spolu v ich domovoch, a my s manželkou sme tiež spolu, v našom domove. Inak to nešlo. Je tu predsa Covid a s ním milión obmedzení. Otvoril som mail kde  od dcérky vidím tento tohtoročný, východniarsky vinš. Páčil sa aj nám rodičom a tak ho ponúkam ďalej.  Autor je síce neznámy. Ale určite to bola, veľmi pozitívne zmýšľajúca osoba.  

V harčkoch še nam vari juška,

nepohneme še bez ruška.

Dze nas to len ten rok  dovid,

všadzi kol nas je covid.

Čeka nas i vakcina,

ľudzom z nej už prepina.

Ešči aj pod zakusky

treba dzezinfekčne obrusky.

Na oplatky dajme medu,

nerobme už z teho vedu.

Nech su z noveho roku krajše fotky,

nech je každy bez marodky.

Nech su švjatky podľa vkusu,

bez tabletkoch, bez virusu …

Merry Christmas “

Spolu s manželkou sme sa schuti zasmiali. Na oplátku som dcérke mailom poslal niekoľko starých vinšovačiek. Ale vráťme sa k Štedrému dňu. Práve som dokončil prípravu ingrediencii, potrebných na náš, šarišský zemiakový šalát. (Od šupky očistené uvarené zemiaky, mrkva, hrášok, cibuľa, domáce kyslé uhorky, na tvrdo uvarené vajíčka a to všetko pokrájané na kocky a tatárska omáčka.) Manželka to už len dochutí a rozmieša a tak som si povedal, že jej asi nebude vadiť, keď bude v kuchyni chvíľu sama. Ja som si totiž, aj napriek pôvodnému zámeru, že už do Vianoc písať nebudem, udelil výnimku a tak píšem tento blog. Nechcem ale písať len o tom, čo píšu všetci. Napr. ako je ľuďom smutne, keď sú na Štedrý deň doma sami. Naopak, ja chcem pár viet napísať o tom, ako aj títo samotári, nie sú cez Vianoce „samotármi“. Veď všade okolo nich predsa niekto je, čo im aj v tejto zdanlivej samote, dáva záruku, že ak niekoho budú potrebovať, pomoc príde. Veď koľko je ľudí, ktorí v záujme nás, čo sme doma sú na Štedrý deň v práci. Napr. zdravotníci, policajti, vojaci, hasiči, dopravcovia, rozhlasoví a televízni pracovníci, pracovníci rádiokomunikácii, vodári, plynári, obsluhy benzínových čerpadiel, cestári, obsluhy linky dôvery, kňazi, atď. , atď. ... Takže, ak to iba trocha nadnesiem, tak každý, aj keď je na Štedrý deň v byte sám, vlastne nie je opustený. Osobitne treba spomenúť kresťanov. Tí, ani obrazne nemôžu byť nikdy opustení, lebo Ježiš, ktorého narodenie ideme oslavovať, vždy prebýva v každom, kto v neho verí.

Takže, nedajme sa opantať marketingovou ilúziou toho, že len tie Vianoce sú šťastné a správne, ktoré prežijeme obklopení darčekmi a blízkymi. Tie sú síce príjemné, ale nemusia byť aj šťastné. Mnohokrát nám k šťastiu stačí, ak máme pocit, že sme relatívne zdraví. Bonusom je, ak vieme, že aj na Vianoce sú ľudia, ktorí hoci nie sú momentálne s nami, na nás myslia. Ja osobne si vždy na Vianoce spomeniem na roky, keď som vojenčil.  Bolo to za socializmu. V jeden Štedrý deň, sme boli traja v službe ako členovia vojenskej,  posádkovej poriadkovej hliadky. Našou úlohou malo byť, dohliadať na to, aby vojaci základnej služby, v tento deň, nerobili neplechu na verejnosti. Prišiel Štedrý večer, bola tma, chodníky v mestečku plné snehu, ten nám vŕzgal pod kanadami a inak zima a ticho. Okolo nás ani živej duše. Vojaci mali v kasárňach spoločnú večeru so svojimi veliteľmi a občania mestečka boli doma. Tak si hovorím, čo tu vlastne robíme, asi na nás niekto zabudol. Prišli sme teda k dozornému posádky, a pýtam sa, či ešte stále máme za takýchto okolností v mestečku hliadkovať. Pozrel na nás prísnym pohľadom a povedal asi toto. Chvíľu sa ohrejte a pokračujte v hliadkovaní po meste, a to až do polnočnej omše. Tak som sa spýtal a prečo máme hliadkovať aj naďalej, ak vonku v meste nie je živej duše. Dostal som takúto odpoveď. V meste nemusí byť vonku nikto, ale v mnohých bytoch sú ľudia doma sami, a keď vidia alebo počujú, že vonku chodí vojenská hliadka, tak sa necítia opustení. Ba, vtedy si mnohí z nich uvedomia, že sa vlastne majú dobre, lebo aj keď sú sami, predsa len sú doma. A hliadkujúci vojaci to asi majú ešte ťažie ako oni, lebo aj v takýto sviatočný čas, musia vo vyššom záujme robiť to, čo  treba a najmä sú veľmi ďaleko od domova. A tak sme sa otočili a bez slova znova vykročili  do tmy a mrznúcej zimy. Do kasárni sme sa vrátili, až keď to v mestečku ožilo ľuďmi, a to bolo práve vtedy, keď sa ľudia náhlili  do kostola, na Polnočnú omšu. Už nás totiž nikto nepotreboval.

A na záver jeden krátky, detský šarišský vinš. „A ja mali viňčovačik vinčujem vam za kolačik.  Korunku mi dajce zdravi ostavajce. Pochvaľeni Ježiš Kristus !“ Doko.


Akí sme? | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014