doko (Jozef Kotulič)

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Aj toto detstvo bolo šťastné

.... pamätná veta ich malého synčeka, ktorý povedal. „ dali by ste mi chlebík so soľou...“

Dieťa, bolo veľmi zvedavé a rodičov nie raz, svojimi  naivnými detskými otázkami, donútilo odpovedať takmer na všetko, na čo sa spýtalo.  A tak sa dozvedelo, aj to prečo sa nemohlo narodiť v dome svojho otca. Jednoducho tam nebolo miesto, lebo na bývanie bola iba jedna izba, a v nej sa už tiesnilo 12 ľudí.  A tak, keď otec rozvetvenej rodiny zistil, že jeho najmladší zo siedmich synov,  so svojou manželkou, čakajú prvého potomka, rozhodol tak, že povolil dočasne na bývanie vypratať  drevený, zrubový varšták (stolárska dielňa) aby mali kde hlavu skloniť.     Treba si uvedomiť, že na Šarišskej vrchovine, po Druhej  svetovej vojne,  nebol dostatok takmer ničoho a postaviť si hoci len malý domček, bolo vtedy takmer nemožné. Drevená stolárska dielňa, sa tak  na čas stála ich domovom, a aj keď sa to možno na prvý pohľad nezdá, mala tiež svoje čaro. Rodičia tohto dieťaťa nie raz, rozprávali príbeh, ktorý ich určite dosť vystrašil. Bolo to o kolíske, ktorá  sa pripevňovala na povalové hrady, asi preto aby nezaberala veľa miesta. Raz, keď sa pri hojdaní kolíska uvoľnila zo skoby, na ktorej bola uchytená, dieťa v nej uložené a zabalené v perinôčke, z nej vyletelo a  tak sa „schovalo“, že rodičom chvíľu trvalo pokiaľ spiaci batôžtek aj s obsahom našli v poriadku pod posteľou.  No podivné príbehy tohto malého drobca pokračovali ďalej. Rodičia celý život spomínali, ako ich niekoľkomesačný syn ochorel na zápal pľúc, a za skoro tajomných okolností aj vyzdravel. Stručne to bolo asi tak, že v zime keď sa viezli na voze aj so synom od lekára,  a ktorý im už nedával veľké nádeje na jeho uzdravenie, zažili čosi zvláštne. Na jednom úseku cesty, si na voz, k uplakaným rodičom sadol neznámy starček. Veľa sa vypytoval. Odkiaľ idú, kde boli a podobne. Rodičia, skrušení  zo všetkého, mu od srdca všetko porozprávali. Aj to, čo im povedal lekár. Starček ich vypočul a odporučil im, aby sa spolu s ním vrúcne modlili, a že ono to dobré skončí. A tak sa všetci, rodičia sediaci vpredu a starček vzadu, za drkotania kolies voza, potichu modlili. Po dlhšom čase, sa otec otočil smerom, kde predtým sedel starček, ale ten tam už nebol.  Po príchode domov, keď cesta trvala viac ako hodinu, rodičia syna vybalili z prikrývok a celý prekvapení zistili, že vysoká horúčka pominula.

O tom, že spomínané obdobie bolo skutočne poznačené biedou svedčia spomienky týchto rodičov, ktorí počas stavby svojho skromného domčeka síce netrpeli hladom, no každý halier museli v ruke otočiť niekoľkokrát, pokiaľ ho z nej pustili, aby domček, čím skôr dostavali. Preto prísne dbali, aby sa neplytvalo najmä chlebom a ostatnými potravinami. Deti si preto museli jedlo od rodičov vyprosiť. Z tohto obdobia (asi rok 1953) pochádza pamätná veta ich malého synčeka, ktorý povedal. „ dali by ste mi chlebík so soľou...“

Prečo o tom píšem ? Je začiatok nového roka, mnohí si dávajú malé aj veľké predsavzatia. Pri ich formulovaní majte prosím na pamäti, že ľudia v tejto krajine, nie tak dávno, žili úplne inak, než sa žije dnes. Vtedy poznali najmä biedu a blahobyt im bol príliš vzdialený. Dnes už väčšina obyvateľov Slovenska biedu netrie, čo je dobré, ale nič netrvá naveky. Majme to na pamäti aj v roku 2018.

Všetko dobré praje doko.


Akí sme? | stály odkaz

Komentáre

Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014